streda 3. septembra 2014

100 km Javorníkmi - 102km / +3800m (9.-10.8 2014)

Toto mala byť moja prvá naozajstná 100-ka. Tešila som sa na ňu, bála som sa jej. Pôvodne som ju mala ísť so skúsenou stovkárkou Majkou a aj s Belom, no obaja odpadli par dní pred štartom. 
Ja sa bojím chodiť v noci sama po lesoch, obzvlášť po takých, kde by sa mohli vyskytovať medvede.. Ukecala som teda osvedčeného parťáka z  Rudohorskej 100-ky - Martina.


Prvé ozajstné stovkárske ráno. Ľudia sa zbiehali na mini-námestíčku v Čadci. Môj parťák Martin priviedol aj kamoša Romana.  Samozrejme, nepoznala som nikoho, iba posledného príchodzieho - Olafa (organizátora pražskej 100-ky, žijúcej legendy už v mladých rokoch). Zavrhla som náhlu myšlienku odfotiť sa s ním...že trápne :) Potom som to oľutovala, Mirko (ktorý sa zúčastnil Pražskej 100-ky) by mi závidel :)



Bola mi kosa, taká asi normálna na Kysuciach a trebalo mi všetko.. Konečne prišiel čas štartu a vyrazili sme hore Čadcou. Niektorí behali, niektorí chodili, celkom rýchlo.. Hneď na úvodných kilometroch som si konečne odskočila a dostali sme sa kdesi na záver. Obdivovala som tých ľudí, mnohých starších , kráčať niekoľkonásobne rýchlejšie ako ja.. wau!

Na úvod sme si vyšlapali tiahle stúpanie. Tam sme zase poobiehali pár ľudí, stúpanie ja rada :) Potom to však prišlo. Hrebeň, rovinky, stúpania, klesania, slnko a jeden kamene vyhadzujúci kombajn..joj, by som mu dačo....ale radšej som sa uhýnala a neskôr udržiavala bezpečnú vzdialenosť. Najmä to slnko som si vôbec neuvedomovala, ale cicalo energiu celkom kvalitne.. Išla som pomaly, ťažko. Kríza hneď v úvode. Také niečo sa mi ešte nestalo a ani som si to poriadne neuvedomovala.. Proste len som mala nervy, načo som tam vôbec šla a zastrájala som sa, že už nikdy viac (zas :) )
Konečne prišla K2/občerstvovačka (12,8km) , kde boli moji kamaráti Majka a Belo. Tak sa stalo, že aj keď som tam dorazila dosť neskoro, mala som odložený melón... kontakty ;)


Odchádzala som s hrôzostrašným uvedomením, že toto sa ešte len začalo (a ja už nevládzem). Myšlienky ulietavali k ukončeniu tohto trápenia. Cítila som, že nevládzem, že idem strašne pomaly.. 

V osade Bielovci, pár km pred občerstvovačkou sme natrafili na prameň. Chalanom už chýbala voda a mne vzpruha. Pooblievali sme sa, doplnili vodu, Maťo si aj nohy opláchol. Vytiahol šumivé tabletky, či si nedáme. Magnézium, vit. C a čojaviem čo ešte..Dala som si do minipohárika s pramenistou vodou. Do niekoľkých minút mi to dodalo nenormálnu energiu. Vytiahla som paličky (ktoré som pôvodne chcela použiť až niekde na konci). Hneď sa šlo lepšie. O trochu.
Stále som rozmýšľala, kde to zabalím. Na najbližšej občerstvovačke a zároveň kontrole K3 (30,8 km) v krčme u Cipára, by to bolo ešte trápne.. Tam ma okrem večne vreštiacej tety (stiedavo na psa “Lexus”  a na syna “Samuel”) 


vzpružil jeden malý Kelt. Najlepší, akého som kedy pila:) Tak som si povedala, že OK teda, poďme ďalej.. Do nasledujúceho kopca som viedla, ale netrvalo dlho a Maťo ma predbehol. Bolo mi však lepšie, uvedomila som si to na tom kopčeku. A časom sa  čoraz častejšie stávalo, že Roman zaostával. Dovtedy boli s Maťom vždy v predu a často ma čakali. Teraz sa karta obrátila a my s Martinom sme čakali Romana. Bolo mi jasné, že sa to zlepšuje. Stále som sa však necítila na celú stovku a tajne som dúfala, že keď dojdeme do Hornej Marikovej, kde boli naši kamaráti a Martinova snúbenica, bude tam Martin chcieť zostať.. Taký som mala tajný cieľ - 73,6km Horná Mariková.

Slnko, rovinky, nebehateľné dolekopce, nepríjmné horekopce. Celkom dosť som nevládala. Roman zaostával stále viac, nakoniec nám povedal, že nech ideme, on to na najbližšej kontrole ukončí. Došli/dobehli sme nejakým zázrakom na K4 (48,9 km) - horský hotel Fran. Na ňom sa čnel transparent pivovaru Černá Hora a mne bolo hneď lepšie :) Malé pivko, nealko pivko, nejaký chlebík a chia tyčinka a celý čas sme pozorovali, ako sa spoluputovníci teperia ďalej hore zjazdovkou… nič príjemné. Keď sme zrazu zistili, že občerstvovačka končí, rýchlo sme sa zdvihli aj my a zjazdovka sa nám raz-dva stratila spod nôh. Išli sme po hrebeni Javorníkov. Veľký Javorník, Malý Javorník..Začali k nám doliehať hromy, obloha zatiahnutá..


Bežali sme, ponáhľali sme sa. Keď už to vyzeralo, že búrka nás obíde, zahrmelo nám rovno nad hlavami. Blesky a hromy lietali okolo nás a my sme na tom hrebeni neboli teda vôbec kľudní.. Vedeli sme, že do najbližšej kontroly a občerstvovačky je to už neďaleko, keď začalo pršať. Rozhodli sme sa pokračovať, keď začal lejak. Práve sme míňali mini striešku s lavičkami. Rýchlo sme pod ňu vbehli. Poobliekali sme sa, lebo sa ochladilo a natisli sme sa čo najviac pod striešku. Nohy a časť batohu mi mokli a fučal okolo nás vietor, ale boli sme pod strechou :)



Keď sa dážď znormalizoval a obehli nás asi 4 ľudia, rozhodli sme sa pokračovať. Cestou sme boli svedkami neuveriteľne krvavého, nádherného západu slnka derúceho sa pomedzi stromy.. krása ♥


Na K5 (61,7 km) - horský horel Portáš sme dorazili v daždi. Bolo tam veľa “dažďom uväznených” spolupútnikov. Dali sme si polievku, hustú a veľa, pivko, radler, kofolu, sušený kakaový bôb a po štandardnej hodinke sa pohli ďalej.
Vo svetle čeloviek nás čakalo všetkými zatracované klesanie z Portáša do sedla Stolečné. Boli sme na to tak dôkladne upozornení, že hoci bolo fakt mokré, šmykľavé, hnusné a nepríjemné, vedeli sme o tom. V stolečnom nám aj prestalo pršať, vykukol mesiac a oteplilo sa. Prezliekli sme sa zase do kraťasov a tričiek a započali asi 10 km dlhú asfaltovú púť do Hornej Marikovej. Nádherný mesiac nám predvádzal svoje krásy. 


Veľa sme bežali, veľa sme chodili, konečne bo nekonečne dlhom čase sme do tej dediny dorazili. K8  (73,6 km) - tam nás čakali naši kamaráti.


Maťo už cestou tam vyjadril presvedčenie, že ideme až do konca. Keďže ja som ho prehovorila, aby sa na to vôbec dal, ani mi nenapadlo ceknúť, či to už nezabalíme. Na občerstovačke sme si príjemne pokecali, dali nejaké to pivko, doplnili do prázdnej nádoby colu. Hladná som nebola, Maťo sa doplnil banánmi, krekrami a čojaviemčím.. Dorazili sme tam o polnoci a ďalej sme opäť pokračovali spolu s končiacou službou kontroly - 01:00. Vôbec mi neprišlo, že je toľko hodín.
Organizátormi avizovaný brutálny výstup sme dali veľmi v pohode v dosť rýchlom tempe. Nikto nás však neupozornil na to, čo príde. Strmé, klzké, rozbahnené zostupy. Noc, čelovka a blato, strmé, klzké. Išla som veľmi pomaly. Moje operované koleno mi stále v hlave blikalo na červeno. Maťo ma veľa krát čakal.. Už mi aj neskorá nočná hodina začala udierať na spánky. Išla som vo svetle kužeľa s poloprivretými očami..Inak cesta bola neskutočne označená.. Miestami to vyzeralo ako vysvietená diaľnica. Vďaka organizátori! :) S toľkými svetielkami sa človek často necíti sám :)


Cesta z Orgoňovej Kýčery na K9- sedlo pod Bukovinou, bola N E K O N E Č N Á. Už na mňa okrem spánku, prichádzal aj hlad. Rozbalila som si fitbelu a aj keď mi spadla do blata, zjedla som ju s veľkou chuťou :)
Konečne mi Maťo kričí, že vidí blikačku. Dorazili sme na K9. Bolo 4:21 ráno.. Musela som si ľahnúť. Okamžite. Hocikam. Keby nebolo cestou tak mokro a blatisto, tak si ľahnem asi dakde v lese pri cestičke. K9  (85,6 km) -  bol iba prístrešok, ale lavice dosť dlhé pre ležiaceho človeka.
Kým sa Maťo niekoľko krát márne dožadoval kávy, alebo čaju, obliekla som si na seba všetko, čo som mala. Všetko som si tými zajebabranýni botami zašpinila, ale bolo mi to totálne ukradnuté. Ľahla som si na lavicu., batoh pod hlavu. Na pár vzácnych sekúnd som zavrela oči a snáď aj zaspala. Zvyšný čas, ktorý sme tam strávili, šušťal so spacákom druhý člen K9, toho času spiaci. Pomohlo však  a po polhoďke strávenej pod prístreškom, v horizontálnej polohe so zavretými očami, sme sa pohli ďalej. Len čo sme vyšli na kopec, zistili sme, že svitá. 


Bolo pár minút po 5-tej ráno. Čakalo nás už len kopcovíté klesanie. Malo to byť v pohode, ale ani zvyšky coly nás, hlavne mňa, poriadne neprebrali a šla som ako prízrak.



Išli sme staaaaašneeeee dlllhooooooo....



Kdesi na druhej strane vrchu Klapy som si spomenula, že mám v batohu gel, ktorý obsahuje aj kofeín. Hneď sme si ho s Maťom rozdelili a na zvyšných kilometroch sme museli riešiť už iba iné problémy. Najprv strašne kolmé kopce, rozbahnené až rozbahnené!!























.. neskôr kamenistú, boľavú cestu..


Zrazu sme s láskou spomínali na mäkké blatíčko..Darmo, človeku nevyhovieš :)

Po kameňoch prišiel asfalt. Považská Bystrica. Chvíľu fayn, neskôr to bolo nepríjemné a strašne pieklo slnko. Maťo sa už dávnejšie oddelil. Bolo mi jasné, že to musím dotiahnuť sama. Chvíľu som sa vyľakala, že nebudem vedieť trafiť do cieľa, ale potom som si pozrela moje starostlivo pripravené poznámky k trase, najmä ku koncu - prechodu cez Považskú Bystricu. Pamätala  som si mapu.. S pocitom istoty som dvakrát prebehla cez štvorprúdovku, kým som sa dostala na správny chodník :) Viedol po moste. Na jeho konci som zbadala známu siluetu, ktorá stepovala dokolečka. Bol to Maťo, ktorý si našiel tieň, aby na mňa počkal. No nemohol prestať chodiť, aby nestuhol. 


Spolu sme teda prešli zvyškom mesta a za búrlivých ovácií našich priateľov a organizátorov dobehli po 26-tich hodinách s úsmevom na tvári do cieľa :)


Potom to bolo rýchle. Radler. Umytie nôh na wecku. Guláš. Pivko. Radov pokus o samovraždu, keď skoro rozbalil tašku s mojimi topánkami a ponožkami :). Auto. Belova a Majkina diskusia o správnosti smeru. Levoča. WC. Košice.

Poučenie z tejto stovky:

- na občerstvovačkách netreba tráviť hodinu, inak vás každý obdivuje, že ste to tak dlho na trati vydržali

- kofeín na noc/ráno  



- coly na záver treba viac!



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára