Vlastne to bol Radov nápad, ešte minulého roku, či nedáme takú pakarinu, že Lazovu 100ku a nasledujúci víkend Magnezitarsku 60tku. Nejako mi to zostalo v mysli a keď prišlo na lámanie chleba, prihlásila som sa na Lazovku. Stále sa mi to nezdalo ako dobrý nápad, ale veď do štartu ďaleko. Od začiatku roka sa na rôznych výletoch a pretekoch borím s problémami hlavne otlakovými, takže sa mi nedarilo trénovať toľko, koľko by bolo vhodné... Rozum, či výhovorky, nič nezabralo.
Je piatkové popoludnie pred Lazovkou a vezieme sa s Martinom aj Romanom do Vrbového. V aute vládne dobrá nálada, medzi CDčkami som narazila na Elán a tak si pol cesty ujúkame Od Tatier k Dunaju, či Čaba neblázni...
Registrácia a ubytovanie prebehli hladko a ukotvili sme v miestnom penzióniku, kde sme sa dobre napráskali pred výkonom.
 |
| "posledná večera" |
Takto sme išli.
See full screen
.png) |
| profil trasy |
Budíček o 4tej bol trochu krutý, ale o 5:18 sme už vyrazili. Zo začiatku sme išli s davom po pekne značenej ceste organizátorom.
Na Malej Peci bola mela...tam sme sa postretávali rýchli aj pomalí.. Nasledoval dllhýýýý zbeh až do Pustej Vsi, ktorá bola skoro ráno aj celkom pustá :)
Stále sme išli v húfoch a davoch, takže sme sa dosť spoliehali na ostatných a šli sme tam kde všetci.
Tak sa stalo, že len LTT sme neminuli odbočku na kopec Hrádok. Za nami sa zjavili bežci a tak sme veľmi rýchlo vyšli hore, tlačili nás zospodu. Zazdalo sa mi, že mi steká pot po chrbte, ale s ohľadom na rýchly výstup, nič nezvyčajné. Zrazu som mala mokré celé gate, to sa mi už naozaj nezdalo byť v poriadku. Práve som si povedala, že mi asi tečie voda z hydrovaku, keď chlapík idúci za mnou nabral odvahu a upozornil ma, že mi asi tečie voda. Pomyslel, si, že až tak sa potiť nemôžem :) Voda mi už stekala po nohách, tak ktovie, čo ho ešte napadlo :) Dobehla som chalanov a oznámila technickú prestávku. Narastalo vo mne zúfalstvo - bez vody to nepôjde. Aby som mohla vytiahnuť hydrovak, musela som z batohu vyhádzať všetky veci. Čas utekal, ľudia nás obiehali a bola som celá mokrá. Na vaku sme objavili dierku. V momente som si spomenula ako mi Mirko vždy odporúča zobrať si izolačku, že to pomôže na všetko. Nemala som ju. Na chvíľu ma prepadla panika, že som skončila, lebo bez vody stovku nemôžem prejsť a tento batoh nie je vhodný na nosenie vody v bočných vreckách - mám to oskúšané. Martin vytiahol nejaký leukoplast a našli sme aj mikroténový sáčok. Vyskúšame.
Obehli nás už všetci rýchli aj menej rýchli. Keďže som bola celá mokrá, bola mi aj dosť zima a bola som nešťastná z toho vaku, vybrali sme sa ďalej. A voda tiekla, akoby sme tú dierku vôbec nezalepili. Skúšala som to ignorovať. No ale skúste počas behu ignorovať tečúce pramienky vody po zadku a stehnách - voda, ktorú nutne potrebujete.. Ignorujem to, ignorujem to, v pohodeee. Zbehneme dole, určite do nejakej dediny a tam to poriešime. Kúpim si vodu vo fľaši. Ale ako to do frasa vyriešim? V batohu nemám miesto na fľašu. Voooobec mi nevadí, že mám celý zadok aj predok mokrý.... OK dosť! do topánok nie, tam už končí sranda, z toho budú len otlaky. Zastavujem a predýchavam, mám chuť hodiť celý batoh o zem. Rezignovane z neho rýchlo vylievam vodu. Zostalo mi trochu v hadičke. Chalani sa mi ponúkli, že mi vodu dajú. To je síce fayn, ale takto stovku nemôžme prejsť. Ja potrebujem mať svoju vodu. Zbiehame dolu do dediny a ja rozmýšľam, AKO to mám spraviť. Malé fľašky. Štíhle pollitrovky si kúpim. Dve. A dám si ich do predných vrecák na batohu. Najnovšia móda, ako nosiť vodu predsa! Nálada sa mi prudko zlepšila a do dedinky Košariská sme vbehli rovno pri potravinách. Ako na objednávku :) Výber bol síce chabý, ale zobrala som to najlepšie, čo bolo v ponuke. Štíhle 0,7 l fľašky s cucáčikmi :) No na parádu! Inak, už si viem predstaviť, ako sa asi beží babám s veľkými kozami ;)
Hneď sa šlo ďalej veselšie, ale len do momentu, keď ma začala kropiť voda. Jedna z fľašiek nemá dobrý uzáver. Je toto možné?!
Na kontrole Bradlo - 20 km (došli sme tam 9:06) som poskúšala s fľaškami všelijaké pohyby a zistila, že len to proste kropí, ale voda mi vážne neubúda, takže dá sa. Už to začalo vyzerať totiž ako sabo-hydro-táž!
 |
| už bežím s fľaškami |
 |
| mohyla Milana Rastislava Štefánika na Bradle |
Nasledoval 22 km dlhý slnečno-slnečný úsek. Bola to riadna lopota a slnko nás úplne vycicalo.
Našťastie pofukoval južný vetrík a stále som do seba pchala nejaké drobnosti a snažila som sa často piť. Do Vrboviec sme dobehli v hodine trinástej! (K5 - 41 km - 13:04) Štyri chleby s masťou a soľou len tak šmykli.
Zapili sme trochou piva a kofoly a mohli sme pokračovať ďalej. Vyrazila som plná síl a s vedomím, že do ďalšej kontroly nás čaká len 15 km. Entuziazmus ma rýchlo prešiel a začala som celkom dosť zaostávať. Už predtým som si občas pomyslela, že dnes tú stovku asi nedám. Že 50 km bude tak akurát dosť. Že je strašne horúco a ja strašne nevládzem. A chalani ma už teraz čakajú, čo bude potom? Chleby mi však konečne strávili a premenili sa na energiu :) Dokázala som držať tempo a dokonca som miestami šla prvá.
 |
| česká (medveďo) cesnaková cestička |
 |
| skratkári! na konci poľa sme boli dookola skôr ako oni krížom ;) |
 |
| romantický mlyn - píše sa v itinerári |
Do Filipovského údolí - 56 km (mne GPS ukazovalo 62 km) sme došli o 16:39. Občerstvovačku tam mali na starosti Rado s Máriom, takže sme mali full servis. Len som si sadla a jedla a pila :) Boli sme v chládku, takže aj keď som plánovala dlhší oddych, utekali sme preč, lebo nám bola riadna kosa po celom dni na slnku.
 |
| napapaní a spokojní odchádzame z Filipovského údolí |
Pokračovali sme asfaltkou. Ja zase spokojne asi 5 minút plná elánu a síl. Vzápätí som sa vrátila do "normálu" a snažila som sa mať chalanov aspoň na dohľad. Naozaj som si nemusela dávať dupľu z toho gulášu, bohato by mi stačil jeden tanier. Žalúdok sa mi začal cítiť všelijako... a veľmi som ľutovala, že som si nedala kofolu. Ťažko sa išlo. Navyše prišlo stúpanie a stúpanie a stúpanie, po lese, po lúkach.
Chvíľu "oddych" na hrebeni, kde sa už aj ochladilo aj fúkalo viac a posledné šialené šlapáky až na vrchol. Tam už riadne dulo, takže sme sa postupne všetci poobliekali.
 |
| prichádzame na Veľkú Javorinu |
 |
| vysielač na Veľkej Javorine |
Na Holubyho chatu (K9 - 72 km) sme dorazili 19:45. Chalanom som oznámila, že si musím dať dlhšiu pauzu. Bola som pripravená na to, že ma tam nechajú, lebo vyzerali byť dosť v pohode nato, aby šli ďalej. Ale celkom uvítali príležitosť na oddych. Stretli sme tam Martina s tatkom - Urbaníkovcov, čo ma celkom potešilo. Tiež tam strávili hodnú chvíľu, potrebovali sa dať do poriadku.
Na chate, sme sa vyzuli a prezliekli, doobliekali. Ja som si navazelinovala nohu a zalepila otlak. Malé pivo mi napravilo žalúdok. Zjedla som slané krekry, zapila kofolou. Doobliekla som sa, ale stále mi bola zima. Tak som trochu pomohla Martinovi s držkovou polievkou, pretože bola pikantná. Žalúdok sa už tváril v pohode a pikantné mi pomohlo zohriať sa. Držkovú nejem, hnusí sa mi, ale núdza ma prikvačila :) a držky som nejedla. Len šťavu, to sa skoro neráta ;)
 |
| dôkazný materiál - jem držkovú polievku |
Ja by som tam presedela aj do rána, ale chalani už trúbili na odchod, tak sme 21:07 dvihli kotvy. Čakal nás úsek 20 km až do Višňového, ktorý som skoro celý poznala, vďaka dogtrekkingu pred 2-3 rokmi. Zase sme vykročili po asfaltke, ako radil organizátor Slavo. Bolo to pohodlnejšie a rýchlejšie než kratšou modrou cez les, ktorá by vďaka mne nebola taká rýchla. Ja za svetla čelovky neviem napredovať tak rýchlo, strašne sa bojím, že sa niekde šmyknem, či zle odhadnem terén. Najmä dole kopcom.
Nasledujúce kilometre, boli celkovo veľmi jednoduché, navyše som aj poznala cestu. No začala ma chytať šialená únava a vyčerpanosť. Po asfaltke dolu kopcom som ešte šla v tempe, lebo to šlo samo. Ale ako náhle sa cesta zrovnala, či prišlo hoci len malé stúpanie, začala som zaostávať. Vyšli sme po schodoch ku pamätníku SNP. Tam mi už zase štrajkoval žalúdok, tak som si otvorila plechovku coly. Z kopca sme zase zišli vďaka mne spomalene na asfaltku. Tam som ako tak ťahala, vďaka cole. Cez obce Lubina a Hrušové som sa šuchtala v miernom polospánku. Túžobne som pokukovala po lavičkách. Nakoniec som sa už nedokázala premáhať a na jednu som si aj sadla. V duchu som sa rozlúčila s chalanmi, lebo boli príliš ďaleko vpredu, aby som im oznámila, že si musím sadnúť... Čakali ma o pár metrov ďalej na obrubníku. Bola som rada. Nebála by som sa ísť sama ďalej, len som sa bála, že sama by som ďalej už nešla. Vyplo by ma.
Z Hrušového sme šli po brutálne behateľnom úseku cez lesík. Poznala som ho. Ale šialene som sa šuchtala. Chalani boli stále vpredu. Často som ani nevidela ich svetlá. V kuse som popíjala vodu a trošku coly. Colu som šetrila, lebo jej bolo málinko a čakala ma ešte dlhá noc. Trošku som aj jedla nejaké drobnosti, ale veľmi málo. Neuvedomovala som si, ako zúfalo málo som jedla od Filipovského údolí, že v podstate len balík grahamových krekrov, zo 5 lyžíc držkovej a možno 1 hroznový cukor. Strašne som bola ospalá, pokukovala som po skládkach stromov, že kde si sadnem. Keď som narazila na chalanov, ktorí ma čakali, prisadla som si k nim a skoro som zaspala, ale na tom kmeni ma svrbel zadok, tak som pokračovala. Na dvakrát som zjedla polovicu Fitbelly. Po každom napití som cikala. Neuveriteľne dlhá cesta. Tak veľmi som bola zameraná na koniec tej cesty, na poslednú živú kontrolu, ktorá mala byť vo Višňovom, že som si neuvedomila, že keď tam dojdeme, čaká nás ešte ďalších 18 km. Chalani ma čakali na nejakých schodíkoch hneď na začiatku dediny. Martin spal voľne pohodený v tráve. Roman sedel. Na chvíľu som si prisadla, ale z obavy o prechladnutie močového mechúra, som tam sedela asi minútku a pohli sme sa ďalej. Niekde nad nami v tme bol Čachtický hrad.
S pomocou GPS sme našli kontrolu (K12 - 91 km) čas 02:11 Na nej som pod čelovkou spoznala Mareka Hrošša. To mi trochu dvihlo náladu aj viečka. Porozprávali sme sa, doplnila som colu do jednej fľašky doplna. Obzrela sa na chlebíky s Nutellou, ale nebola som hladná a veď predchvíľou som jedla ten guláš a zachvíľu sme v cieli. Netreba mi už jesť. bože ja blbá, vôbec mi nedochádzalo, že to bolo strašne dávno, keď som jedla a že ešte prejde veľa hodín, kým sa dostanem do cieľa
S pomocou GPS sme našli kontrolu (K12 - 91 km) čas 02:11 Na nej som pod čelovkou spoznala Mareka Hrošša. To mi trochu dvihlo náladu aj viečka. Porozprávali sme sa, doplnila som colu do jednej fľašky doplna. Obzrela sa na chlebíky s Nutellou, ale nebola som hladná a veď predchvíľou som jedla ten guláš a zachvíľu sme v cieli. Netreba mi už jesť. bože ja blbá, vôbec mi nedochádzalo, že to bolo strašne dávno, keď som jedla a že ešte prejde veľa hodín, kým sa dostanem do cieľa
Pokračovali sme prudko do kopca. Vyzeralo, že po ňom na jar tečú potoky. Bol strmý a nepríjemný, ale ja som mala svojich pár minút energie, ako po každej občerstvovačke, takže som ho vyšlapala celkom obstojne rýchlo. Navyše ma celým stupakom zamestnávala fľaša s colou. Bola to tá fľaša s debilným uzáverom. Takže každých pár sekúnd mali bublinky s malým množstvom coly erekciu a moja krásna drahá North Face bundička bola sústavne oprskávaná lepkavou tekutinou. Privádzalo ma to do zúrivosti. Ten zvuk, cola na bunde.... V duchu som sa ospravedlňovala všetkým ľuďom, ktorí kedy na občerstvovačke nenašli colu, ale musela som z nej vyliať, aby to prestalo. Neprestalo.
Mňa však opäť chytila spánková nemoc, tak ma takéto (neriešiteľné) detaily prestali trápiť. Šlapali sme kľukatou cestičkou viac menej po hrebeni. Viem si predstaviť, že je to za normálnych okolností krásny les. Krásny chodníček. Nejaká rastlinka, či strom, tam krásne voňala. Za každou zákrutkou som čakala vrchol. Veď to už malo byť len zopár kilometrov.
Vliekla som sa, šuchtala, cestička nekončila. Zaspávala som na nohách. Preplachovala som sa colou, vodou, vzápätí som to cikala. Asi som si dala aj hroznový cukor. Dojedla som na dva razy druhú polovicu Fitbelly. A ten debilný vrchol stále neprichádzal. Vkuse tam voňala tá vec, už mi to začalo vadiť.
Niekoľko krát som narazila na chalanov, ako ma čakajú. Niekedy som si prisadla a snažila sa spať/nespať. Niekedy, keď som ich vymákla akurát po hlte coly, tak som "plná energie" pokračovala ďalej...Bála som sa, že sa z toho úzkeho chodníčka zrútim dole, lebo ma celkom dosť kývalo zo strany na stranu. Konečne vrchol. Tak som sa na neho tešila, že mi nedošlo, že odtiaľ bude treba ísť dole. A to v mojom stave znamenalo ďalšie spomalenie. Chalanom už bolo zima a boli nervózni (v mysli ma tam určite 100krát nechali), tak sa na mňa dohodli, že pôjdu za mnou. Čo bolo fayn, lebo som mala viac svetla a išla som rýchlejšie. Ale len do momentu, keď som sa napila, či dačo zjedla. Do niekoľkých minút som musela vykonávať potreby a chalani za mnou mi liezli na nervy. Stále im oznamovať, že nech idú dopredu, lebo musím cikať a pod. Bolo to nepríjemné.
Pomalinky sa začalo rozvidnievať. Zase ma čakali, na nejakej čistinke uprostred lesa.Vybalila som slané tyčinky a posielala som ich preč. Že už to dojdem sama, nech idú. Nenechali ma tam. Tak sme sa spolu vliekli zvyškom lesa, neskôr poľom až do dedinky. Celý čas som bola na pokraji zaspatia a vyčerpania. Bola som presvedčená, že to už bude Vrbové. Nie, nebolo. Bola to dedinka Šípkové a Martin povedal, že do cieľa to máme ešte 5 km. Skoro som sa rozplakala. Rovnako to mohlo byť aj 50. Pre mňa nekonečno.
 |
| slnko zase vychádza |
 |
| a ja sa pomaly šuchcem za chalanmi |
Chcela som len sedieť, alebo ležať a spať. A už niekoľko hodín a kilometrov som si zakazovala na to myslieť. Bolo mi celkom teplo, tak som si vyzliekla bundu. Zostala som len v tričku a flíske. Pofukoval svieži vetrík, miestami vietor. Veľmi rýchlo mi bola riadna zima, ale ani náhodou som neplánovala sa obliecť, lebo som potrebovala takúto studenú facku.
Do cieľa - do dediny Vrbové som došla v delíriu, s pomocou coly a slaných tyčiniek. trvalo nám to 25:40 hod.
 |
| cieľ - koniec trápeniaaaaa!!!!! :) |
V cieli som nebola veľmi spoločenská. Išla som na záchod, na izbu, sprcha a konečne! som si ľahla do teplej postele. Myslela som, že od radosti snáď ani nezaspím a že sme asi fakt mali rovno sadnúť do auta a ísť domov, ale ani neviem kedy došli chalani zo sprchy a už som spala. Ani štuple do uší mi netrebalo. Dali sme si 3 hoďky hlbokého spánku a potom sme ťahali domov.
Bolo to náročné. Veľmi náročné. Teraz, keď to píšem, na veľa vecí si spomínam len matne. Uvedomujem si, ako hrozne málo a zle som jedla. Ešte raz ďakujem Martinovi aj Romanovi, že ma v tom nenechali. Bezomňa mohli byť v cieli o niekoľko hodín skôr!
A tak si tu sedím na gaučíku. Kým som to celé dopísala, je utorok večer a ja v sobotu plánujem Magnezitársku 60tku. Ak otlaky pustia ;) A Rado sa obáva, že nepôjde, ani na Magnezitársku... ...niežeby som chcela podpichovať ;)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára